Covid časy (konkrétne izolácia, rúška a spol) dali riadne na frak imunite nielen detí, ale aj dospelým, to sme si všetci všimli, že? A nielen to! Baktérie aj vírusy sú silnejšie a je vážne náročnéA odvtedy sa roztrhlo vrece odporúčaniami, ako zlepšiť ich imunitu. 

Niektorí sa môžu cítiť už pohltení všetkými odporúčaniami zo sociálnych sietí, z reels, z webinárov, vo facebookových skupinách, a pod. Zaručujú, že po TOMTO budú vaše deti 100% zdravšie. Väčšinu sa snažia zaviesť doma. Snáď tento další odborník pomôže. Ale nič, dieťa je stále viac doma ako v škôlke. Tak čím to je? Veď recenzie má úžasné, toľkým ľuďom to pomohlo, prečo to u vás nefunguje?

Čo keby som vám ale povedala, že nejde iba o fyzické posilnenie imunity?

Ale že to napríklad celé začína v hlave..dokonca často v hlavách rodičov? Týmto nechcem dávať ďalší tlak na plecia rodičov. Chcem, aby tento článok mal informačný charakter a dať vám tipy, ako to doma robíme my.

Deti sú najmä prvých 5 rokov naviazané na matku, resp. na človeka, ktorý sa o nich stará väčšinu času. Všetky emócie, ktoré my cítime, cítia aj oni. Až na to, že oni im nerozumejú. Takže, ak sme v strese, dieťa môže byť viac uplakané, nespokojné, agresívne… jednoducho, dieťa cíti to čo my, ale nerozumie tým pocitom a nechce to cítiť, a tak je nespokojné. Deti sú veľmi citlivé na emócie, cítia nervozitu rodiča, aj keď rodič nervozitu nevníma.

Naša dlhodobá frustrácia, tlak, stres, nervozita, nespokojnosť a pod. môže však veľmi ľahko viesť k chorobe dieťaťa. Máme to doma už odskúšané. Akonáhle sa objaví náročnejšie obdobie pre jedného z nás (rodičov), a nespravíme s tým nič, emócie ostávajú nespracované, tak zrazu staršia hneď pochytí nejakú pliagu zo škôlky. 

Donedávna sme s tým bojovali, dookola sme pred ňou danú chorobu riešili, veľa sme hovorili o chorobe – “toto nemôžeš, lebo si chorá. Teraz nemôžeš ísť von, lebo si chorá. Mohla by si chorobu preniesť na iné deti.” a podobné reči. A ešte k tomu som bola z tej choroby príšerne frustrovaná, nehovoriac o tom, že ma v hlave trápilo milión ďalších starostí. Teplotu som kontrolovala snáď tisíckrát (vďakabohu za bezkontaktný teplomer) a s jej zvyšujúcou sa teplotou sa zvyšovala aj moja nervozita. Časom som si uvedomila, že jej chorobu len násobím. Zakaždým, keď hovorím o tom, že je chorá, jej pridávam ešte aj vieru v to, že s ňou je naozaj niečo zlé. ‘Keď to mama hovorí, tak so mnou asi niečo nie je v poriadku. Mama sa o mňa boji, už sa bojim aj ja.’ 

Začala som si rozširovať vedomosti aj o duševnom vplyve na zdravie. Začínam chápať, že presne tam začína každá jedna choroba. Ale ako sa k tomu teda postaviť? Napíšem vám pár tipov, na čo si dávam ja pozor. Všetky tipy sa týkajú takých klasických detských soplíkov, horúčky, kašel atď. Pokiaľ sú tam závažnejšie ochorenia, riešila by som to okrem klasickej liečby aj terapiou rodičov. Choroba dieťaťa je vysoko pravdepodobne iba prenesená veľká trauma rodiča. Aj keď už aj dieťa mohlo zažiť svoje traumy, ale to už je na samotnom terapeutovi, aby zistil kde je problém.

1. Zvedomím si svoje pocity/starosti 

Keď na dcérku niečo “lezie”, tak ako prvé sa úplne ukľudním. Vo mne sa tiež začnú chrliť myšlienky ako “prečo je zase chorá? Kam to až dospeje? Bude mať až 40tky?” a neviem, kam až by moje myšlienky išli, keby som ich živila ďalej. No teraz sa jednoducho nadýchnem, nechám také myšlienky prebehnúť hlavou a hneď ich aj pustím. Opakujem si vtedy, že ten progres môžem práve ja ovplyvniť. 

Zároveň sa zastavím a premýšľam, či ja alebo manžel máme akurát nejaké nespracované záležitosti/ emócie / stres a pod. Väčšinou som to však bola ja, a tak nejak som sa naučila v tom momente všetko pustiť, s tým že si to vyriešim hneď, ked sa dcérka vylieči. Ale naozaj sa danou vecou prestanem trápiť. Uvedomím si, že počas jej choroby aj tak nič nespravím, takže všetko počká. Vytvorí sa tak priestor aj pre mňa na nadhľad nad situáciou, ktorý by som nezískala, kebyže sa nezastavím. Inak taký high level je byť ešte aj vďačný za to, že nás vesmír/ Boh (nazvite si podľa seba) zastavil iba takto… keď si nevšímame náznaky, aby sme sa zastavili, tak o to silnejšie nútené zastavenie príde. 

2. O chorobe hovorím čo najmenej 

Predtým som v zúfalstve písala/ volala rodine, kamoškám aj susedom … 🤯 Negatívnej energii sa u nás darilo. Tým, že som sa všetkým sťažovala, privolávala som si ešte viac, a ešte viac som sa utápala vo frustrácii. Plus som s mamou telefonovala viackrát počas dňa a pred dcérou rozoberala všetky možné diagnózy, že čo jej asi tak môže byť?!  

Takže teraz len poviem tým, pre ktorých je daná informácia relevantná a rovno zhodnotím, že moje dieťa má silnú imunitu a zvládne to v pohode. A verím tomu. Zároveň aj jej to len oznámim, že má nejakého bacila, a že ideme podporiť telo, aby proti nemu vedelo ešte lepšie bojovať. Snažím sa maximálne vyhýbať vetám, ktoré by ju mohli znepokojovať a snažím sa pred dieťaťom pôsobiť kľudne. 

3. Na druhú stranu, hovoríme čo najviac o tom, aké silné je jej telo

Ako som už spomínala, naše deti nám do istého veku veria všetko. Ak im povieme, že má slabú imunitu, tak nám uveria. Je to pre nich svätá pravda. Veď my sme dospelí a dospelí sú múdrí a majú vždy pravdu. Tak nás deti vnímajú, a toto je tiež vec, ktorú ju učím – že dospelí nemajú vždy pravdu, že sa učíme celý život, že deti sú niekedy lepšími učiteľmi ako rodič. A je fajn zvážiť svoje pocity z danej situácie, a hovoriť o tom nahlas. 

Hovorím jej, že liečenie začína v hlave. Že všetko, čo si predstavuje, si aj priťahuje. Podporiť “bojovníkov” v tele zdravou stravou a živinami je potrebné, ale tých bojovníkov posilňujeme alebo naopak oslabujeme aj našimi myšlienkami. 

Takže od začiatku choroby ju podporujem, aby si opakovala afirmácie, napríklad: “Moje telo je silné, rýchlo sa liečim” a pod. 

Robím to takto asi rok. A teraz v piatich rokoch, keď dostala predpokladám angínu (2 dni horúčky, 1x podaný panadol, bolesti hrdla, hlieny a opuch mandlí), mi počas horúčky povedala: “Maminka, mohla by si mi dať zase levanduľový olejček na nožičky? Vždy, keď mi ho dáš, cítím ako sa vsrebáva do celého môjho tela (veľmi precítene pritom gestikulovala rukami od nôh až po hlavu) a potom si predstavujem ako tam ten olejček vybuchne a choroba zo mňa letí von.” Bol to pre mňa silný moment a dbala som o to, aby som jej levanduľový olejček dávala často. Je jedno, nakoľko liečivé účinky má. Ona v to verila a to je to najdôležitejšie. Na druhý deň už teplotu nemala.

4. Dbám o to, aby bola pozitívne naladená 

Dobrá nálada, smiech a láska sú tým najlepším liekom! Závisí od stavu dieťaťa, keď je úplne nevládna, tak k nej napríklad stále chodím a hladkám, objímam a hovorím jej ako to krásne zvláda a aká je silná. Čím slabšie sú prejavy choroby, o to viac sa môžeme šantiť. 

Samozrejme, ak moje potreby nie sú naplnené, tak sa nedá ísť ani na 50%. Nehovorím, že fičím nonstop. To sa ani nedá. Len sa snažím, aby sa párkrát do dňa poriadne zasmiala a robila to, čo ju baví. Keď sa chce obliecť ako princezná, tak nech sa páči. Snažím sa potešiť ju maličkosťami, a hlavne ju počúvať, že na čo má náladu.

Rozprávkam v telke sa snažím vyhýbať, pretože TV neprospieva liečivým procesom v tele. Hlavne ak je dieťa duchom celkom neprítomné, keď je zapnutá akákoľvek farebná obrazovka. Dieťa je vtedy úplne vzdialené od svojho tela a to nie je žiadúce pri liečbe.

Zdravá, ľahká strava je veľmi dôležitá v takomto období, ale zároveň dopriať sladkosť (max 1) môže byť rovnako potešením pre dieťa a zároveň mu môžeme povedať, že je to liečivá sladkosť. No a čo, že nie je? Rozhodne mu sladkosť nedávame s komentárom, že mu to vôbec nepomôže, ba naopak pohorší. Nie! Deti nám rodičom uveria všetko. A viera je veľmi dôležitá. Jasné, že sa nemôžeme napchávať svinstvom a hovoriť si, že je to zdravé. O tom ani dieťa nepresvedčíte…ale že práve TOTO lízatko je zázračné, ktoré vyženie toho bacila, to už má celkom inú silu. 😉
(Pozor: v prípade bakteriálnej infekcie je lepšie nekŕmiť baktérie cukrom. V takom prostredí sa im dobre rozmnožuje a my potrebujeme baktérie zabíjať – áno, presne tu sa ozýva môj mozog a nie duša 😀 som však váha, všade hľadám rovnováhu 🙂 )