Chcem sa s vami podeliť o príbehy mojich pôrodov. Prečo? Pretože chcem, aby si ženy uvedomili, aké dôležité je mať vedomosti o tom, čo sa deje s ich telom a s ich bábätkom. Bohužiaľ, v dnešnej dobe sú naši lekári tak vyťažení, že väčšinou nemajú dostatok času a trpezlivosti na každú maminku. Česť výnimkám 🙏🏻. 

Preto by sa ženy nemali spoliehať len na to, čo povie alebo nepovie gynekológ. Sú to tiež iba ľudia, a koniec-koncov sme v prvom rade zodpovedné každá sama za svoje zdravie a zdravie svojho bábätka. Je dôležité vedieť, čo chceme, veď ani ku kaderníčke nejdeme len sadnúť do kresla a nechať si robiť s vlasmi, čo sa chce kaderníčke, tam máme jasnú predstavu, tak ju majme aj o svojom tehotenstve a pôrode. 

Preto vám prinášam toto porovnanie, pretože pri prvom pôrode som sa odovzdala lekárom s plnou dôverou. Ostala mi z neho veľká trauma, ale vďakabohu zdravá krásna dcérka Elizabet a fyzicky som sa časom (cca o 3-4 mesiace) aj ja zotavila. Čo sa ale nedá povedať o mojej psychike. Tam ostane jazva, ktorú zatiaľ len prelepil tento druhý pôrod. 

Druhý pôrod som nenechala na náhodu, išla som do toho informovaná a odhodlaná presadiť si svoje predstavy. A mám naň krásne spomienky a som na seba nesmierne hrdá. A to som iba ôsmy deň po pôrode.

Pôrod číslo 1: Elinka vytiahnutá na svet 

Tento príbeh bude dlhý.. a to nevadí. Nevadí, ak sa ho nikomu nebude chcieť čítať. Pri písaní som zistila, že to je skôr terapia pre mňa. Potrebujem to zo seba dostať von.

Ako som už spomenula. Môj prvý pôrod som sa zverila do rúk lekárov a išla som do toho dosť neinformovaná a samozrejme so strachom z pôrodu, lebo veď všade okolo nás sú len bolestivé zábery z pôrodov. Celé tehotenstvo som sa ohľadom vitamínov riadila iba gynekológom a tak som brala iba syntetické železo a kyselinu listovú. Posledný mesiac som sa už ani nehýbala poriadne, väčšinu dňa som pracovala rovno z postele, popri materskej na dohodu u môjho zamestnávateľa. 

Vybrala som si pôrodníka, ktorého som si zazmluvnila, nebol mi vôbec sympatický, ale dôverovala som mu. 

Posledná poradňa

Keď prišiel termín pôrodu, môj manžel ochorel… boli sme z toho obaja hotoví, pretože sme snívali o tom, že bude pri pôrode. Snažila som sa starať sa o neho ako sa mi len dalo- bola som príšerne opuchnutá, mala som brucho akoby som čakala minimálne trojčatá a on sa izoloval na horné poschodie. 3 dni po TP (termíne pôrodu) prišla pre mňa mama aby ma vzala do poradne a rovno sme zobrali aj kufor.. pre istotu. 

V čakárni som vedela, že mám veľmi vysoký tlak, od stresu, že kto sa mi postará o Stanka (ktorý sa nevedel od horúčky ani pohnúť a nemal doma ani paralen či navarené – plánovala som cestou domov nakúpiť na vývar a kúpiť paralen), ak by si ma tu už náhodou nechali?! Tak ako som chcela už porodiť, tak som sa zrazu zablokovala a verila som že Elinka pár dní ešte počká. 

V čakárni som sa snažila o rôzne dychové cvičenia, času som mala dosť, no nič nepomáhalo.

A v ambulancii mi to sestrička len potvrdila, presne si nepamätám aký tlak som mala, marí sa mi okolo 160/100 a viac. Následne test na moč vyšiel s nálezom na bielkoviny a hneď bolo jasno. Okamžitá hospitalizácia kvôli nábehu na preeklampsiu.

Hospitalizovaná som nikdy pred tým nebola. Chytila ma panika! Lekár na mňa chrlil jednu informáciu za druhou, pokyny, čo ďalej, kde je šatňa, kam ísť na príjem a pod., ale ja som nič nevnímala. Len som ho zastavila a poprosila ho, či to môže zopakovať mojej mame. Bez problémov, zavolal si ju dnu a vysvetlil jej všetko. Ja som bola hotová na nervové zrútenie. Hrča v hrdle, slzy v očiach, ani dýchať som poriadne nevedela. 

Môj pôrodník ma poslal hore s tým, že som otvorená na prst a krčok mäkký, a že ma nemusia vyšetrovať pri prijme. Popri hospitalizácii a spisovaní všetkých papierov a čakaní na voľnú izbu, mama zatiaľ vyriešila jedlo pre Stanka, kúpila mu paralen a upokojila ma, že mu bude variť a nosiť jesť a postará sa o neho. Sestrička keď mi pri prijme merala tlak, tak už bol úplne v norme a už sa ani nezdvihol. 

Hospitalizácia

Aj tak si ma skontroloval další lekár.. zarazil ma však jeho nález.. celkom zatvorená a úplne tuhý krčok.. tak ako teda?! 

Následne som sa tam citila, že tam nepatrím, chodila som hore dole po chodbách a citila som sa dobre. Všade okolo mňa boli ležiace pacientky a niektoré aj dosť často plakali. 

Moju pohodu však zničil ďalší službu konajúci lekár. Chcel ma tiež vyšetriť, lebo vraj konzultoval môj stav s prednostom a im sa to “nezdá”. Jeho vyšetrenie by som však priblížila skôr k mučeniu! Po tomto mučení vyhodnotil, že som ozaj zatvorená a nič nenasvedčuje pôrodu a vzhľadom na moju diagnózu by mi chceli zaviesť balónik do krčka maternice. Nemala som žiadnu potvrdenú diagnózu, keďže mi tlak klesol. 

Balónik? Hovorím si, že pohoda, s animballom cvičím. No sestrička ma rýchlo vyviedla z omylu, že toto je niečo celkom iné. Veru aj bolo. Takže predstavme si niečo celkom tuhé a nepoddajné a snažme sa tam nasilu niečo strčiť. Vysvetlili mi, čo idú robiť, ale nespomenuli tú prišernú bolesť!! Dve sestričky boli pripravené z jednej aj druhej strany a nasilu ma pri zavádzaní držali. Po zákroku som skoro odpadla, keď som zbadala všade moju krv. A potom nasledoval môj 2 hodinový plač na izbe schúlená na posteli. 

Vtedy som takmer žiadne informácie o zákrokoch pred a počas pôrodu nemala, no čím viac informácií mám, tým viac nechápem, na čo bolo dobré toto znásilnenie?! Nasilu mi to otvorilo tuhý krčok na 2 prsty. 🤷🏻‍♀️

A pokračujeme ďalej. Pri jednom z vyšetrení si myslím, že aj hamiltonov hmat na mne skúsili.. bez informovania.

A poďme vyvolávať…

Na další deň ma prišiel ma navštíviť môj pôrodník. Informoval ma, že zajtra má službu v ambulancii a tak ma chce odrodiť. Dal mi pokyn, aby som povedala sestričkám, že o polnoci mi má byť podaná vyvolávačka. 

Podľa jeho slov som informovala sestričky. No tie na mňa pozreli, že odkiaľ som padla?!  “Službukonajúci lekár predsa o ôsmej končí!” No dobre teda, veď ja som nevedela, myslela som, že môj pôrodník snáď vie, ako to tam chodí. O ôsmej večer mi teda dali vyvolávačku a nikto nečakal, že by sa niečo malo diať. Predpokladali, že ráno mi dajú druhú. Lenže ja som okolo jedenástej začala niečo už pociťovať, zobudili teda lekára, ktorý potvrdil, že rodím a tak ma poslali dole do pôrodnice s tým, že som otvorená na 4. Pobalila som sa, zavolala som mame, že môže prísť, a nechala som sa odprevadiť o poschodie nižšie. 

Hovorím si, že supeeer, na 4?? A vôbec to nejak neboli? To znie dobre! 

Otvorená na 4 či 2 cm?!

Dole ma však vyšetrili a že som na 2.. Wow, ľudia, dohodnite sa už! A pritom bolesti som mala silnejšie! Ešte ma povzbudili na monitore slová pôrodnej asistentky, ktorá sledovala kontrakcie a veľmi ma chválila, že aké silné mám kontrakcie a ako to super zvládam! Či už to tak bolo alebo nie, bolo to od nej veľmi povzbudivé. 

Mama prišla okolo jednej v noci, akurát po všetkých vyšetreniach. Už sa išlo len predýchavať- na chodbu. Problém bol, že ja som kontrakciu nevedela absolútne predýchať! Pri tej bolesti som celá ztuhla a nevedela som sa nadýchnuť. Nikto mi tam však neporadil, ako mám dýchať. Chytala ma panika, že kam až to môže zájsť. 

A v tom prišla PA (pôrodná asistentka) s otázkou, že či si prajem epidural? Lebo ak áno, odporúča teraz, lebo potom ide anestéziologička na iné oddelenie a nevedia, kedy sa vráti. Ja som pôvodne ani nechcela epi. Dala som si to však pichnúť pod nátlakom. Bola to hrôza, aj samotné pichanie epi do chrbtice. 

Nasledovali neskutočne dlhé hodiny prechádzania sa a dopichávania epi. Presnejšie 16 hodín, počas ktorých sa párkrát zastavil môj pôrodník, aby ma skontroloval. 

Sekcia?! Prosím?!

Ku koncu som bola na absolútnom dne svojich síl. Bola som otvorená na 10, ale malá nie a nie zijsť dole do pôrodných ciest. Vyhodnotili, že je nutné spraviť sekciu, pravdepodobne kvôli veľkosti bábätka. 

To bolo pre mňa to posledné, s čím som nepočítala ani v najhoršom sne. Absolútne som na to nebola pripravená. 

Vyviazali ma do veľmi nepríjemnej polohy na operačný stôl – mierne zahnutá v tých kontrakciách s obrovským bruchom. Neprirodzenejšia poloha v tom stave asi už ani nie je, ale chápem, že to je operácia. 

Dopichli mi epi tak, aby mi umŕtvili všetko dole od brucha. S cievkovaním však nepočkali, kým bude účinkovať epidural, a tak som si aj to riadne vytrpela. 

Počas sekcie…

Bol tam nad mojou hlavou iný anestéziológ a tento bol naozaj veľmi príjemný, ale to je jediný svetlý bod – samozrejme okrem pohľadu na moju dcérku. Bolo tam okolo mňa asi 10 zdravotníkov a všetci sa dobre bavili, akoby boli na diskotéke. Prekrikovali sa, smiali sa, rozprávali sa fakt ako na dobrej zábave. Prišlo mi to maximálne nevhodné, citila som sa príšerne a chcelo sa mi plakať, ale nevládala som. Jediné, po čom som túžila, bolo vydržať, aby som ju aspoň uvidela. 

Pamätám si ešte ako ju zo mňa trhali, boli to neskutočne zvláštne trhavé pocity, túžila som len aby to konečne skončilo. 

A potom si pamätám, ako mi ju ukázali, dala som jej pusu, a potom ju zobrali preč. Mala ju v náručí moja mama, ktorá to celé preplakala. Druhý deň mi rozprávala, ako jej trhalo srdce, že namiesto bondingu, po ktorom som tak túžila, ju držala ona ako prvá. Ja som však rada, že to bola ona, keď už som to nemohla byť ani ja, ani Stanko.

A bola tma, miestami mihotanie svetiel na strope, z čoho som vydedukovala, že ma vezú na izbu. Odvtedy neviem kde bola moja dcérka, ako o ňu bolo postarané, neviem ani kedy mi ju prvýkrát doniesli. Nijako mi nepomáhali sestričky, čo robiť s ňou, ja som sa nevedela ani posadiť, ani pohnúť sa, všetko ma bolelo.

Ronia sa mi slzy pri týchto riadkoch. Ten pocit bezmocnosti, že sa neviem postarať o vlastné dieťatko a cudzí ľudia mi ju nosia na prídel, akoby bola ich majetok, bol horší ako samotný pôrod.