Tentokrát som však na pôrod bola viac pripravená. Celé tehotenstvo som nasávala informácie od duly Andrejky Mikušovej, naturopatov, terapeutky Zuzky Bajkaiovej a odborných článkov. Knižku Hypnoporod som mala v malíčku, prečítal si z nej dôležité pasáže dokonca aj Stanko.

Po prvom umelo vyvolávanom pôrode našej Elinky, ktorý skončil akútnou sekciou, som si neželala nič iné, len úplne prirodzený pôrod. Tentokrát aj s mojou polovičkou. Celkom odvážny plán, na to že celý život som mala panický strach z bolesti.

21. 12. 2021
Keď som neposlúchla lekára

Pôrodník mi však takmer prekazil tento sen. A to som si ho vybrala, lebo je preslávený tým, že sa vyhýba cisárskym rezom pokiaľ sa dá a akceptuje pôrodné plány. Automaticky som si myslela, že sa bude vyhýbať aj umelo vyvolávaným pôrodom… ako som však zistila, tak práve naopak! Po poslednej poradni mi zrazu oznámil, že mám na druhý deň (v stredu 22.12.) nastúpiť 7:15 do nemocnice na nasadenie balónika do krčka maternice. Prosila som ho, aby sme ešte čakali, nakoniec som sa rozplakala pred ním: “Ale prečo? Veď som len 4 dni po termíne, všetky výsledky mám dobré, prečo sa zrazu ponáhľame?” 

Vysvetlil, že si nezoberie na zodpovednosť, po predošlom tehotenstve s diagnózou preeklampsie (ja som však nemala potvrdenú preeklampsiu ) a po sekcii, že by som prenášala viac ako týždeň a podľa neho som už 41+0, lebo tak určili pred 2 týždňami podľa ultrazvuku. A ak sa mi nepáči, tak mám ísť rodiť inde.

Ženy, chcem vás týmto vyzvať, aby ste si všetko zisťovali a stáli si za svojim… verejne nepoviem, o ktorého pôrodníka sa jednalo, ale poviem meno iného – samotného primára pôrodnice v Trenčíne – MUDr. Kaščák. Ďakujem týmto mojej dule Andrejke Mikušovej, že ma spojila s týmto úžasným odborníkom, a samozrejme aj za všetky cenné rady. 

Do nemocnice som na druhý deň nenastúpila.

Bol to risk, ale jednoducho som to tak necítila. MUDr. Kaščák mi zavolal hneď ako som mu odoslala email s prosbou o radu. Vysvetlil mi pár faktov. A to napríklad, že termín pôrodu sa pevne určuje v prvom trimestri a potom sa už nemôže meniť, pretože v prvom trimestri je to jednoducho najpresnejšie, a teda podľa neho som mala na vyvolávanie ešte 2-3 dni čas, keďže ani oni nenechávajú bábätko v brušku dlhšie ako 42tt. Navrhol mi, aby som prišla ďalší deň do poradne k nim a rovno by sa naplánovala hospitalizácia na 25.12. Samozrejme dovtedy sa to môže spustiť aj samo. A ja som citila, že sa tak stane, preto som s tým bez problémov súhlasila.

22.12. 2021

Doobeda prišla dula Andrejka a spravila mi príjemnú rebozo masáž na vyvolanie pôrodu. Je to také intenzívne kmitanie bruškom pomocou šatky, no v podaní Andrejky to bolo úžasné vďaka príjemnej masáži s aromaterapiou a meditáciou. Následne mi dala pokyn spraviť si teplý kúpeľ a poradila aké čaje si spraviť a čo ďalej robiť, aby sa Nikolka vypýtala na svet. V noci a ráno som bola aj celkom sklamaná, že sa nič nedialo po tých všetkých procedúrach. Ani jeden poslíček! Nič nenaznačovalo, že by sa jej už chcelo medzi nás. 

A tak sme 23.12. zobrali Elinku k mojej mame a vybrali sme sa do Trenčína do poradne. Ten pocit, že som nenastúpila na vyvolávanie pôrodu, bol taký oslobodzujúci, rebelský (ísť proti lekárovi) a uvoľňujúci, že na to asi dlho nezabudnem. Zrazu, keď sme vošli do Trenčína, som pocítila tvrdnutie brucha. Predtým som to nemala, ani pri Elinke. Ale nedávala som tomu žiadnu váhu. Veď už som bola pár dní po termíne, tak tvrdnutie je asi celkom normálne. Hlavne po jazde v aute po našich slovenských cestách. 

Trenčianska nemocnica – poradňa

Prišli sme k nemocnici, zaparkovali sme a hľadali sme ambulanciu. Je zaujímavé, ako intuitívne som šla priamo na gynekológiu. Stanko bol trochu prekvapený, ako priamočiaro idem, keď ani neviem kam.  

Na recepcii si ma zapísali a takmer hneď si ma zavolali na monitor. Neskutočne ma prekvapilo, že ma nenútili ležať pri tom ako v Ružinove! Tam som ich aj žiadala o to a proste sa vraj nedá pri tom sedieť – a to mali jedno kreslo vedľa ďalšieho monitoru! Tu v TN ma rovno posadili a tak ma napojili. To bolo ešte uvolňujúcejšie . Brucho tvrdlo ďalej a aj som to videla na monitore. Sestrička pri odpájaní pozrela prekvapene na výsledok že “ooo veď vy máte tuším kontrakcie, že?” Tak jej hovorím, že to neviem, ale cítim tvrdnutie. Tak vraj zhodnotí pán doktor. 

Na vyšetrenie som sa dostala priamo k primárovi. Jeho nález ma trochu sklamal. Krčok som mala vraj stále veľmi vysoko a vzadu. Vzhľadom k slabým kontrakciám sme sa dohodli, že sa prejdeme po Trenčíne a buď sa vrátime, keby sa rozbehol pôrod, alebo to prestane a pôjdeme domov. Odvtedy som si celý čas písala s Andrejkou a radila som sa s ňou. 

Sú to poslíčkovia alebo kontrakcie?

Vedela som, že pre lepšie rozbehnutie pôrodu treba pohyb a teplo. Bola mi však strašná zima, nevedela som si predstaviť, že by mi pôrod mohol začať pri prechádzke vonku. Ako prvé mi napadlo sadnúť do auta a zapnúť vyhrievanie sedadiel, kým sa rozhodneme, čo ďalej. Andrejka navrhla aby sme sa išli prechádzať do nákupného centra (aby som bola v teple a zároveň sa hýbala) a nakúpili posledné darčeky. Aby som zmenila myšlienky.

Teplo pod zadkom však pomohlo a tvrdnutie brucha sa zmenilo na kontrakcie. Nevedela som zmeniť vôbec myšlienky, zaplavila ma eufória. Ja začínam rodiť! Nedokázala som sa sústrediť na nič iné. Ale musela som sa rozhodnúť, čo ďalej! Aj keď bolo v trenčianskej pôrodnici super, nechcela som tam ísť rodiť. Bolo to príliš neznáme prostredie a príliš ďaleko od rodiny. Rozhodli sme sa teda, pri objednávaní sendvičov v Subwayi (pani asi nikdy nezabudne na zákazníčku, ktorá predýchavala objednávku ), že ideme do Zálesia k našim za Elinkou. Dám si teplý kúpeľ a keď sa rozbehne pôrod, pôjdeme do Ružinova. Kontrakcie boli už v nákupnom centre takmer každé 3 minúty, ale trochu nepravidelné. Na pól ceste do Zálesia som poslala Andrejke screenshot z appky “Kontrakcie” a tá sa ma pýta: “Niki, ako ďaleko máte Trenčín a ako ďaleko máte Ružinov?” 

Ahaaaa tak ja asi isto rodííím! Najlepšie je, že Ružinov bol 40 min a Trenčín za nami 41 min. Stanko dupol na to a boli sme tam ani nie za polhodinu.

14:45 príchod na CP

A bolo to akurát včas, ledva som prišla na centrálny príjem. Chlapík na centrálnom príjme pozerá na mňa, ja na neho a vravím po kontrakcii: “Nooo… ja rodím”.. a on že: “Všimol som si, že vás nebolí hrdlo”  Musí byť pre nich odhľahčujúce prijímať rodiacu ženu medzi toľkými chorými alebo zranenými ľuďmi.

Hore na pôrodníckom oddelení sme zazvonili a na môj vkus sme vážne dlho čakali. Nakoniec sme sa dočkali a mohla som ísť dnu…iba ja! Nenechala som sa vykoľajiť hneď od začiatku, verila som, že hneď po vyšetrení ho pustia za mnou. Po AG a PCR teste a monitore, ktorý som našťastie mohla po sediačky absolvovať, prišla doktorka a vyšetrila ma. Len na 2 cm otvorená. No ja už som tie bolesti nezvládala. Jediné, čo som si priala, bol môj manžel. 

16:00

Po zhruba 15 minútach som už za ním plakala. Naozaj som sa nevedela sústrediť ani na dýchanie. Išla okolo pôrodníčka a tak som si ju zastavila a žiadala som ju, aby hneď pustili môjho manžela dnu. Ale vraj ešte musíme čakať, lebo som len na 2 cm otvorená. Oni mali pravidlo, že až po 4 cm púšťajú partnera. Vraj “keby spravili výnimku pri mne, tak by aj iné ženy chceli”… vidia mi snáď iné ženy medzi nohy?! To som si len pomyslela, jej som povedala, že to 100% urýchli pôrod a lepšie to budem zvládať. Nedala som sa odbiť, len som ju dookola prosila a plakala som, aby ho už pustili! Postavila sa, že sa spýta, či môžu spraviť “výnimku”. Wow. Inak ale bola veľmi milá!

Ešte asi 15 minút ma nechali trápiť samu, potom otestovali manžela a o dalších 10-15 minút ho pustili za mnou. Hurá!

16:40

Hneď som vedela, čo od neho potrebujem. Sedela som v strede dlhej chodby. Vľavo odo mňa na jednom konci chodby bola moja taška, kde som mala aj šľapky do sprchy a uterák. A napravo odo mňa celkom na opačnom konci chodby bola sprcha. Konečne mi mal kto doniesť veci a pomôcť mi dostať sa tam. Dovtedy som len zúfalo pozerala na oba konce chodby a zdalo sa mi to ako nemožný cieľ v tých bolestiach. 

16:50

V sprche sme sa dosť zdržali, pôrodný personál si so mnou moc nerobili starosti. Vyhovovalo mi to spočiatku, ale aj som mala trochu starosti, že čo keď tam porodím v sprche?? 

Inak na to, že je to obľúbená pôrodnica v hlavnom meste je jedna sprcha extrémne málo! Ja si neviem predstaviť, čo by som robila, keby to bolo obsadené. A keď už je tam len jedna, tak by mohla ísť aspoň hneď teplá voda. Išla som sa zblázniť. Triasla som sa tam holá od zimy a niekoľko nekonečných minút išla len studená! Keď už konečne išla teplá, tak sa mi trochu uľavilo, ale nevedela som si predstaviť, že by som odtiaľ mala vyjsť. Čupela som tam a zrazu buuum…vyvalila sa zo mňa hnedá voda. Myslela som si, že plodová voda aj so zátkou- alebo že jednoducho nejaký mix s krvou. Veď rodím, vravím si.

“Netlačiť!”

Dôležitá vec, na ktorú chcem upozorniť: všade vo filmoch aj z pôrodných príbehov kamarátiek počúvame, že žena do istého momentu nemôže tlačiť, pričom má silné nutkanie. Aj viete prečo to tak je? Ja som to veru nevedela. Ani neviem akým zázrakom som vyviazla bez veľkých poranení!! Tým, že krčok nie je celkom otvorený a vy by ste tlačili, tak sa môže potrhať krčok. No a ja som väčšinu kontrakcii aj tlačila! Bola to úľava proti bolestiam (aspoň som si myslela), nikto kompetentný pri mne nebol, aby ma upozornil. Hlavne v tej sprche. 

Šup na pôrodný box

Po nejakej dobe v sprche, na záchode a opäť v sprche som už začala mať obavy z toho, že ma nikto nekontroluje, tak som s ťažkým srdcom pustila Stana zavolať pôrodnú asistentku. S ťažkým srdcom, lebo som bez neho nechcela byť ani sekundu. Po chvíli sa však vrátil aj s PA a išli sme na box.  

Ide do tuha

Vyšetrili ma, bola som už na 9 cm otvorená. Lekárkine slová nezabudnem asi nikdy: “Niki, mali ste pravdu! Ten tatinko veľmi pomohol, veľmi rýchlo to pokročilo!”

Až v tomto momente mi však vysvetlili, prečo sa nemôže tlačiť! To už som sa sakra snažila správne dýchať počas kontrakcie a nie tlačiť, dotrhať som sa naozaj nechcela! A zdá sa mi, že kontrakcie boli zrazu znesiteľnejšie. Jasné, že som prosíkala, aby som už mohla tlačiť, ale ešte asi dvakrát ma skontrolovali s výsledkom, že ešte tam kúsok krčku prekáža “v ceste”.

Aká je tá správna poloha pre mňa?

Keď konečne prišiel čas na tlačenie, snažila som sa mať na mysli Andrejkine (dula) slová o polohe pri pôrode. Nechcela som byť ani za nič na chrbáte, aby som nevyvíjala tlak na krížovú kosť, ktorá je tak dôležitá pri pôrode. Doma som drahému rozprávala, že mne bude asi najlepšie na kolenách a opretá rukami o chrbát pôrodného boxu, čiže odzadu. A keď sa ma dookola pýtali pri pôrode, že ako by mi bolo lepšie, tak Stanko hovoril o tejto mojej polohe a ja som len krútila hlavou, že nie. Nevedela som si v tých kontrakciach predstaviť, že by som sa otáčala, aj keď mi chceli pomôcť. Bola som na boku a nebolo to ideálne.

“Tlačteee”

Keď už som mohla tlačiť, tak sa nič moc nedialo, snažili sa mi upravovať box, aby som sa mohla lepšie zaprieť. Nevedela som sa ani o opierku oprieť, celou váhou som bola opretá o Stankovu ruku. Na to nikdy nezabudnem! Do jeho ochranárskych ramien som sa pred dvanástimi rokmi zamilovala a teraz mi pomohli porodiť naše dieťa.

Chcela som sa hrozne napiť, ale to by znamenalo, že sa Stanko pohne, aby mi podal fľašu, nakoniec tuším vodu podala PA. Myslím, že som párkrát na neho aj kričala, aby sa neopovážil pohnúť sa.

Keďže sa mi nedarilo dobre tlačiť, tak mi upravili box tak, že som sa oboma nohami zaprela, už som nebola na boku. Myslím, že ten fakt o krížovej kosti to trošku spomalilo, lebo som mala blok v hlave, že si na neho musím dávať pozor. 

Mimochodom knižka hypnopôdu mi v tomto momente bola k ničomu. Ale skutočne len v týchto posledných minútach! Pôrodné dýchanie podľa knižky mi absolútne nepomáhalo. Cítila som frustráciu, že tak nemôžem a neviem porodiť a zároveň, že v pôrodnici to ani veľmi nepodporujú. Inak úžasná kniha a odporúčam všetkými desiatimi, asi škoda že som nešla na kurz. 

Finále

Akonáhle som sa zaprela obidvomi nohami, tak sa to pekne rozbehlo. Stanko sa stále pozeral dole, on aj lekárka aj PA mi hovorili, že už vlásky vidno, že už ide hlavička, až nakoniec prešla hlavička, ja som zrazu pocítila obrovskú úľavu a mala som pocit, že zvyšok telíčka zo mňa vyletel a pristál priamo na mojej hrudi. Pamätám si, že ma prekvapilo akou rýchlosťou mi PA rozopla košeľu a v ďalšej sekunde už bol mazľavý krásny uzlíček na mojej hrudi. Nechápala som. Ja to mám za sebou! Ja som porodila! Nikolka je tu! Držím ju! A tak veľmi ju už milujem!! Zvládli sme to spolu so Stankom! 

V pôrodnom pláne som mala aj priania po pôrode. Chcela som nechať dotepať pupočník, a tak mi doktorka dala pupočník chytiť do ruky, že už je prázdny a až potom odstrihli. Chcela som však aj to, že Nikolka sa odo mňa nepohne a môžu všetky základné vyšetrenia spraviť na mne. No povedali mi, že som mala veľmi škaredú plodovú vodu a tak ju pre istotu skontrolujú. Stanko vedel, že keď mi ju zoberú, tak chcem, aby bol stále pri nej, takže išiel na bok aj s Nikolkou, kým ju vyšetria. 

Ešte placentu…

Ja som sa zatiaľ snažila vytlačiť placentu. Trvalo to pár minút, ale zdalo sa mi to ako nemožné. Mala som tlačiť, ale ja som nič necítila! Akoby som tlačila naprázdno. Ale nakoniec sa na moje prekvapenie podarilo ju vytlačiť na pár zatlačení. Lekárka poobracala predo mnou placentu. Chcela aby som sa pozrela, že je celá a neporušená, a teda vnútri nič neostalo. 

Nikolku mi doniesli naspäť na hruď, Stanko bol opäť po mojom boku. Lekárka ma išla zašiť a napichala mi lokálnu anestézu. Trochu som ju ohriakla, že ja mám rada úprimnosť a mohla ma pripraviť, že tých vpichov bude toľko! Ale vďaka tomu ma šitie vôbec nebolelo, až som nadobudla pocit akoby sme tam boli len my- ja, Stanko a naša druhá dcérka. Tato jej doniesol aj pripravenú červenú deku na bonding.

Budík do reality

Naše krásne chvíle prerušili po pár minútach s tým, že hneď ako ma došila doktorka, už sestričky podo mnou skladali box na ďalší pôrod. V pôrodnom pláne som mala aj bonding a že si svoje dieťatko odnesiem sama na šestonedelie. Stanko sa tiež tešil na bonding, mal aj košeľu na prezlečenie. No všetko nám zrušili s tým, že ďalšie ženy už čakajú na pôrod a nemajú voľné boxy, takže šup šup na šestonedelie. Museli sme sa rýchlo rozlúčiť, bolo to také nepríjemné zobudenie z toho krásneho sna, ktorý sa nám práve splnil. Srdce mi lámalo to náhle odlúčenie od môjho manžela, že si svoju dcérku ani nemohol chytiť. Toto asi nikdy nepochopím, veď aj otec je rodič, je rovnako dôležitý pri prvých hodinách po pôrode!

Na oddelení šestonedelia 

Bola som naštvaná aj za to, že ma nenechali preniesť si dcérku. Bola som celkom fit a zvládla by som ju držať. No zobrala ju novorodenecká sestrička a doniesli mi ju na izbu asi až o 20 minút. Neumyli ju našťastie, podľa prianí v mojom pôrodnom pláne. Ale doniesli mi ju oblečenú a zabalenú v perinke. Hneď som si ju vybaľovala, ale vyzliecť ju bolo nad moje sily. Položila som si ju na hruď a takto sme boli aj 3-4 hodiny. Ale k prisatiu sa ani nepriblížila. Veľká škoda, že sa to po pôrode dvakrát prerušilo. Potom až s mojou pomocou sa prisala.

Už sme kompletní

Napriek tomu, ako to skončilo, tak to bolo pre mňa úžasné! Lepšie by to bolo vážne len keby sme mohli byť v trojici aspoň tie 2 hodinky po pôrode. Ale porodiť svoje dieťa bez medikamentov? To by som si o sebe nikdy nemyslela, že to dám. Cítila som sa ako superžena a stále to tak aj cítim, ale tesne po pôrode som mala pocit, že lietam. Som na seba neskučne hrdá a ja želám každej tehotnej žene tento krásny pocit!

The post Moje pôrodné príbehy: 2. pôrod (VBAC) first appeared on slaskouniki.sk.

The post Moje pôrodné príbehy: 2. pôrod (VBAC) appeared first on slaskouniki.sk.

Preto by sa ženy nemali spoliehať len na to, čo povie alebo nepovie gynekológ. Sú to tiež iba ľudia, a koniec-koncov sme v prvom rade zodpovedné každá sama za svoje zdravie a zdravie svojho bábätka. Je dôležité vedieť, čo chceme, veď ani ku kaderníčke nejdeme len sadnúť do kresla a nechať si robiť s vlasmi, čo sa chce kaderníčke, tam máme jasnú predstavu, tak ju majme aj o svojom tehotenstve a pôrode. 

Preto vám prinášam toto porovnanie, pretože pri prvom pôrode som sa odovzdala lekárom s plnou dôverou. Ostala mi z neho veľká trauma, ale vďakabohu zdravá krásna dcérka Elizabet a fyzicky som sa časom (cca o 3-4 mesiace) aj ja zotavila. Čo sa ale nedá povedať o mojej psychike. Tam ostane jazva, ktorú zatiaľ len prelepil tento druhý pôrod. 

Druhý pôrod som nenechala na náhodu, išla som do toho informovaná a odhodlaná presadiť si svoje predstavy. A mám naň krásne spomienky a som na seba nesmierne hrdá. A to som iba ôsmy deň po pôrode.

Pôrod číslo 1: Elinka vytiahnutá na svet 

Tento príbeh bude dlhý.. a to nevadí. Nevadí, ak sa ho nikomu nebude chcieť čítať. Pri písaní som zistila, že to je skôr terapia pre mňa. Potrebujem to zo seba dostať von.

Ako som už spomenula. Môj prvý pôrod som sa zverila do rúk lekárov a išla som do toho dosť neinformovaná a samozrejme so strachom z pôrodu, lebo veď všade okolo nás sú len bolestivé zábery z pôrodov. Celé tehotenstvo som sa ohľadom vitamínov riadila iba gynekológom a tak som brala iba syntetické železo a kyselinu listovú. Posledný mesiac som sa už ani nehýbala poriadne, väčšinu dňa som pracovala rovno z postele, popri materskej na dohodu u môjho zamestnávateľa. 

Vybrala som si pôrodníka, ktorého som si zazmluvnila, nebol mi vôbec sympatický, ale dôverovala som mu. 

Posledná poradňa

Keď prišiel termín pôrodu, môj manžel ochorel… boli sme z toho obaja hotoví, pretože sme snívali o tom, že bude pri pôrode. Snažila som sa starať sa o neho ako sa mi len dalo- bola som príšerne opuchnutá, mala som brucho akoby som čakala minimálne trojčatá a on sa izoloval na horné poschodie. 3 dni po TP (termíne pôrodu) prišla pre mňa mama aby ma vzala do poradne a rovno sme zobrali aj kufor.. pre istotu. 

V čakárni som vedela, že mám veľmi vysoký tlak, od stresu, že kto sa mi postará o Stanka (ktorý sa nevedel od horúčky ani pohnúť a nemal doma ani paralen či navarené – plánovala som cestou domov nakúpiť na vývar a kúpiť paralen), ak by si ma tu už náhodou nechali?! Tak ako som chcela už porodiť, tak som sa zrazu zablokovala a verila som že Elinka pár dní ešte počká. 

V čakárni som sa snažila o rôzne dychové cvičenia, času som mala dosť, no nič nepomáhalo.

A v ambulancii mi to sestrička len potvrdila, presne si nepamätám aký tlak som mala, marí sa mi okolo 160/100 a viac. Následne test na moč vyšiel s nálezom na bielkoviny a hneď bolo jasno. Okamžitá hospitalizácia kvôli nábehu na preeklampsiu.

Hospitalizovaná som nikdy pred tým nebola. Chytila ma panika! Lekár na mňa chrlil jednu informáciu za druhou, pokyny, čo ďalej, kde je šatňa, kam ísť na príjem a pod., ale ja som nič nevnímala. Len som ho zastavila a poprosila ho, či to môže zopakovať mojej mame. Bez problémov, zavolal si ju dnu a vysvetlil jej všetko. Ja som bola hotová na nervové zrútenie. Hrča v hrdle, slzy v očiach, ani dýchať som poriadne nevedela. 

Môj pôrodník ma poslal hore s tým, že som otvorená na prst a krčok mäkký, a že ma nemusia vyšetrovať pri prijme. Popri hospitalizácii a spisovaní všetkých papierov a čakaní na voľnú izbu, mama zatiaľ vyriešila jedlo pre Stanka, kúpila mu paralen a upokojila ma, že mu bude variť a nosiť jesť a postará sa o neho. Sestrička keď mi pri prijme merala tlak, tak už bol úplne v norme a už sa ani nezdvihol. 

Hospitalizácia

Aj tak si ma skontroloval další lekár.. zarazil ma však jeho nález.. celkom zatvorená a úplne tuhý krčok.. tak ako teda?! 

Následne som sa tam citila, že tam nepatrím, chodila som hore dole po chodbách a citila som sa dobre. Všade okolo mňa boli ležiace pacientky a niektoré aj dosť často plakali. 

Moju pohodu však zničil ďalší službu konajúci lekár. Chcel ma tiež vyšetriť, lebo vraj konzultoval môj stav s prednostom a im sa to “nezdá”. Jeho vyšetrenie by som však priblížila skôr k mučeniu! Po tomto mučení vyhodnotil, že som ozaj zatvorená a nič nenasvedčuje pôrodu a vzhľadom na moju diagnózu by mi chceli zaviesť balónik do krčka maternice. Nemala som žiadnu potvrdenú diagnózu, keďže mi tlak klesol. 

Balónik? Hovorím si, že pohoda, s animballom cvičím. No sestrička ma rýchlo vyviedla z omylu, že toto je niečo celkom iné. Veru aj bolo. Takže predstavme si niečo celkom tuhé a nepoddajné a snažme sa tam nasilu niečo strčiť. Vysvetlili mi, čo idú robiť, ale nespomenuli tú prišernú bolesť!! Dve sestričky boli pripravené z jednej aj druhej strany a nasilu ma pri zavádzaní držali. Po zákroku som skoro odpadla, keď som zbadala všade moju krv. A potom nasledoval môj 2 hodinový plač na izbe schúlená na posteli. 

Vtedy som takmer žiadne informácie o zákrokoch pred a počas pôrodu nemala, no čím viac informácií mám, tým viac nechápem, na čo bolo dobré toto znásilnenie?! Nasilu mi to otvorilo tuhý krčok na 2 prsty. 

A pokračujeme ďalej. Pri jednom z vyšetrení si myslím, že aj hamiltonov hmat na mne skúsili.. bez informovania.

A poďme vyvolávať…

Na další deň ma prišiel ma navštíviť môj pôrodník. Informoval ma, že zajtra má službu v ambulancii a tak ma chce odrodiť. Dal mi pokyn, aby som povedala sestričkám, že o polnoci mi má byť podaná vyvolávačka. 

Podľa jeho slov som informovala sestričky. No tie na mňa pozreli, že odkiaľ som padla?!  “Službukonajúci lekár predsa o ôsmej končí!” No dobre teda, veď ja som nevedela, myslela som, že môj pôrodník snáď vie, ako to tam chodí. O ôsmej večer mi teda dali vyvolávačku a nikto nečakal, že by sa niečo malo diať. Predpokladali, že ráno mi dajú druhú. Lenže ja som okolo jedenástej začala niečo už pociťovať, zobudili teda lekára, ktorý potvrdil, že rodím a tak ma poslali dole do pôrodnice s tým, že som otvorená na 4. Pobalila som sa, zavolala som mame, že môže prísť, a nechala som sa odprevadiť o poschodie nižšie. 

Hovorím si, že supeeer, na 4?? A vôbec to nejak neboli? To znie dobre! 

Otvorená na 4 či 2 cm?!

Dole ma však vyšetrili a že som na 2.. Wow, ľudia, dohodnite sa už! A pritom bolesti som mala silnejšie! Ešte ma povzbudili na monitore slová pôrodnej asistentky, ktorá sledovala kontrakcie a veľmi ma chválila, že aké silné mám kontrakcie a ako to super zvládam! Či už to tak bolo alebo nie, bolo to od nej veľmi povzbudivé. 

Mama prišla okolo jednej v noci, akurát po všetkých vyšetreniach. Už sa išlo len predýchavať- na chodbu. Problém bol, že ja som kontrakciu nevedela absolútne predýchať! Pri tej bolesti som celá ztuhla a nevedela som sa nadýchnuť. Nikto mi tam však neporadil, ako mám dýchať. Chytala ma panika, že kam až to môže zájsť. 

A v tom prišla PA (pôrodná asistentka) s otázkou, že či si prajem epidural? Lebo ak áno, odporúča teraz, lebo potom ide anestéziologička na iné oddelenie a nevedia, kedy sa vráti. Ja som pôvodne ani nechcela epi. Dala som si to však pichnúť pod nátlakom. Bola to hrôza, aj samotné pichanie epi do chrbtice. 

Nasledovali neskutočne dlhé hodiny prechádzania sa a dopichávania epi. Presnejšie 16 hodín, počas ktorých sa párkrát zastavil môj pôrodník, aby ma skontroloval. 

Sekcia?! Prosím?!

Ku koncu som bola na absolútnom dne svojich síl. Bola som otvorená na 10, ale malá nie a nie zijsť dole do pôrodných ciest. Vyhodnotili, že je nutné spraviť sekciu, pravdepodobne kvôli veľkosti bábätka. 

To bolo pre mňa to posledné, s čím som nepočítala ani v najhoršom sne. Absolútne som na to nebola pripravená. 

Vyviazali ma do veľmi nepríjemnej polohy na operačný stôl – mierne zahnutá v tých kontrakciách s obrovským bruchom. Neprirodzenejšia poloha v tom stave asi už ani nie je, ale chápem, že to je operácia. 

Dopichli mi epi tak, aby mi umŕtvili všetko dole od brucha. S cievkovaním však nepočkali, kým bude účinkovať epidural, a tak som si aj to riadne vytrpela. 

Počas sekcie…

Bol tam nad mojou hlavou iný anestéziológ a tento bol naozaj veľmi príjemný, ale to je jediný svetlý bod – samozrejme okrem pohľadu na moju dcérku. Bolo tam okolo mňa asi 10 zdravotníkov a všetci sa dobre bavili, akoby boli na diskotéke. Prekrikovali sa, smiali sa, rozprávali sa fakt ako na dobrej zábave. Prišlo mi to maximálne nevhodné, citila som sa príšerne a chcelo sa mi plakať, ale nevládala som. Jediné, po čom som túžila, bolo vydržať, aby som ju aspoň uvidela. 

Pamätám si ešte ako ju zo mňa trhali, boli to neskutočne zvláštne trhavé pocity, túžila som len aby to konečne skončilo. 

A potom si pamätám, ako mi ju ukázali, dala som jej pusu, a potom ju zobrali preč. Mala ju v náručí moja mama, ktorá to celé preplakala. Druhý deň mi rozprávala, ako jej trhalo srdce, že namiesto bondingu, po ktorom som tak túžila, ju držala ona ako prvá. Ja som však rada, že to bola ona, keď už som to nemohla byť ani ja, ani Stanko.

A bola tma, miestami mihotanie svetiel na strope, z čoho som vydedukovala, že ma vezú na izbu. Odvtedy neviem kde bola moja dcérka, ako o ňu bolo postarané, neviem ani kedy mi ju prvýkrát doniesli. Nijako mi nepomáhali sestričky, čo robiť s ňou, ja som sa nevedela ani posadiť, ani pohnúť sa, všetko ma bolelo.

Ronia sa mi slzy pri týchto riadkoch. Ten pocit bezmocnosti, že sa neviem postarať o vlastné dieťatko a cudzí ľudia mi ju nosia na prídel, akoby bola ich majetok, bol horší ako samotný pôrod. 

The post Moje pôrodné príbehy – 1. Pôrod first appeared on slaskouniki.sk.

The post Moje pôrodné príbehy – 1. Pôrod appeared first on slaskouniki.sk.